„Bol som dlho preč“ je psychologický román z roku 1962. Autorom je výnimočne talentovaný Ken Kessay ,ktorý v čase jeho vidania bol spisovateľským “zelenáč“ – mal iba 27 rokov.Neviedol štandardný , okrem iného stal sa dobrovoľníkom v programe ktorý testoval efekt nových drog, kde sa zoznámil s LSD. Neskôr začal pracovať v psychiatrickej nemocnici kde sa priblížil onomu životu mimo normálny svet .
Bolo 17 rokov po vojne, prichádadzali zlaté 60te roky, ľudia sa čiastočne oslobodili kozervativizmus a ilúzii „amerického sna“ a išli v ústrety rebéliám.
Aj psychiatria v 60tych rokoch sa považovala za modernú,experimentovala s rôznymi prostriedkami a metódami , niektoré z nich sú v dnešnej dobe zastaralé a ich účinok sa už v minulosti prejavil ako sporný, dokonca kontraproduktívny.
Tieto skúsenosti, ako aj paralely so životom mimo psychiatru , boli veĺmi zaujímavou látkou pre napísanie dnes už kultového romanu, „Bol som dlho preč“ v originali „One flew over cokoos nest“. Dielo bolo už nespočetne krát analyzované zo všetkých možných pohľadov. Od jazyka, cez symboly použité v knihe, až po postavy, bolo inscenované ako divadelné predstavenie na slovenských scénach a taktiež bolo sfilmované v réžií Miloša Formana v hlavnej úlohe s Jackom Nickolsonom.
Kuriozitou je, že sám Kessey film nikdy nevidel a nesúhasil s Formanovím prístupom. Je to pravdepododne kôli tomu, že Forman poňal film z inej perspektívi, a príbeh sa vo filme neodohráva očami Bromdena. Je teda postava Bromdena ako rozprávača až tak dôležitá?
V príbehu je použité „ja-rozprávanie“. Výhodou tohoto rozpávania je, že čitateľ sa môže ľahko stotožniť s postavou, keďže rozprávač je jednou z postáv. Postava tak môže vyjadrovať svoje emócie, a je rozpracovaná do detailov, a býva často veľmi autentická. Nevýhoda však je, že ostatné postavy čitateľ pozná len povrchne. V tomto sa však dielo líši. Nielen že rozprávač nie je zároveň hlavným hrdinom, ale vďaka obsadeniu Bromdena, ktorý predstiera hluchotu a nemotu ako rozprávača, sa dozvedáme veľa aj o iných postavách, keďže pred ním nikdo nemá tajnosti, a pozná veľa tajomstiev. Žiadne iné rozprávanie by taktiež neumožnilo zvýrazniť McMurphyho význam, pretože vplyv ktorý mal na Bromdena bol dôležitou časťou príbehu, a jedine on to dokáže opísať. Keby bol rozprávačom niekto iný, McMurphy by bol pravdepodobne opísaný iba ako rebel, a možno by sme ho vnímali negatívne, zatiaľ čo z perspektývi Bromdena sa postava javí ako kladná. Tiež stojí za zmienku, že tým Bromden nie je hlavnou postavou, hýbateľom deja, nemá viditelnu epickú funkciu a ustupuje do pozadia tak dáva vyniknut práve postave Mc Murphyho.
Pokiaľ si autor vybral pre svoju výpoveď prostredie psychiatrickej kliniky, tak muselo byť prepracované do detailov, aby pôsobilo autenticky, a ako som už spomínala, práve tu Kessay veĺmi dobre využil svoje osobné skúsenosti, ktoré nazbieral počas pôsobenia na psychiatrii. A tiež asi prave preto padla volba na „ich“ rozpravanie a obsadenie jedného z pacientov ako rozprvávača ktorý je dôlezity, nielen ako komentator a svedok udalosti , ale ako strojca autentickej výpovedi, resp. informácie o stavoch po pouziti liekov, a procedúr. Táto domienka môže byť potvrdená Bromdenovým častým halucinovaním pary. Pri použití iného typu rozprávača by toto nebolo možné, alebo by to nebolo verné, lebo tu hrajú veľkú rolu subjektývne pocity a emócie.
Bromden rozpráva príbeh ako znak rešpektu a úcty voči McMurphym ktorý mu veľami pomohol. (citát o čiapke) Spočiatku sa nám javí ako nezaujímavý, dá sa povedať, že je skoro až statickou postavou, no reálne sa počas celého príbehu pomaly vyvýja a na konci sa postará o nečakané a strhujúce vyvrcholenie.
Výber Bromdena ako rozprávača bol zásah do čierneho, a práve vďaka nevšednému postaveniu v diele, získala kniha svoju jedinečnosť. Keby bolo dielo rozprávané napr. McMurphym nemali by sme možnosť vedieť čo bolo pred tým ako prišiel na psychiatriu, a nevedeli by sme ani čo sa stalo po jeho lobotomií.
Účinok „ja rozpravania“ zvíšil tým, že Bromndena nechal vyjadrovať sa veľmi jednoucho až detsky , napriek tomu že sa zmieňuje , že študoval na vysokej škole. Čitateľ sa tak môže stotožniť s niekým, kdo je vzdelaný no pod vplyvom liekov.
Ako sa vlastne dá Bromdenove predstieranie hluchoty a nemoty vysvetlit? Jeden z možných dôvodov je, že sa snaží byť neviditeľný aby „prežil“. Táto domienka sa dá podporiť jeho výrokom. : „Ked človek zavrie oči, menej sa o ňom dozvedia.” Pojmom zavreté oči sa pravdepodobne nemyslia fyzické oči, ale duša. existuje metafora „oči sú okno do duše“ a Bromden zatvára oči, aby zatvoril okno do duše. Nedáva na javo žiadne emócie a navyjadruje svoje názory preto je je veľmi ťažké si o ňom urobiť mienku, či už dobrú alebo zlú.
Bromden sa považuje za slabého, no v skutočnosti je to obrovská osobnosť. Tým, že sa rozhodol predstierať hluchotu, musel sa brániť, aby ho neovplyvnovalo to čo ľudia hovoria, a často zostať mlčať vyžaduje obrovské sebazaprenie. Nenechať sa ovplyvniť prostredím vyžaduje vnútornú silu a emociálnu vyzrelosť.
Nie je jasné kôli čomu vlastne Bromden v psychiatrickej liečebni je, no na začiatknu príbehu je značne paranoidný, a má časté halucinácie. Napriek tomu, že je vzrastom obrovský a fyzicky silý, sa Bromden cíti malý a slabý, emocionálne na dne. Pod vplyvom liekov, terapií, elektršokov, často halucinuje o tom, že sa priestory napĺňajú hustou parou.
Ako však dej plynie Bromden si začína viac uvedomovať čo sa deje okolo neho, a začína aj viac vnímať sám seba ako človeka a para začne byť stále menej a menej hustá. Pred McMurphym prestal predtierať hluchotu a začal sa viac začleňovať. Uvedomil si, že ako človek má právo na vlastné rozhodnutia, a prestal brať svoje lieky, ktoré boli skôr viac na škodu ako na úžitok. Rednutie pary však nemusí byť len symbolom Bromdenovho sebauvedomovia a začína vystupovať a prestáva byť neviditelny, ale môže to byť len vedlajší účinok toho, že prestane brať lieky, ktoré ho namiesto liečnia iba „oblbovali“,
Postava ktorá podnietila Bromdena k takejto zmene bol hlavný hrdina Randle McMurphy. Prišiel na kliniku dobrovoľne, keď mal na výber väzenie alebo psychiatriu kôli opakovaným výtržnostiam. Netrpel duševnou chorobou ako ostaný pacienti. Týmto sa od ostatých „obyvateľov“ výrazne líšil. Ako jediný začal rebelovat proti hlavnej sestre, a proti zvykom na klinike. Mal obrovskú charizmu vďaka ktorej dokázal otvoriť oči aj mentálne zaostalím, ukázal im, že aj oni majú právo na normálny život. Je zaujímavé ako jeho vlastnosti nadobúdajú nové rozmery keď sú presunuté do iného prostredia. Vo svete medzi normálnymi ľudmi bol považovaný za grázla a kriminálnika, no na psychiatrii z neho urobili jeho vlastnosti hrdinu a rebela v dobrom slovazmysle.
Pre toto všetko si ho Bromden preto veľmi oblúbil, považoval za akýsi idol, a mal pred ním rešpekt. Bromden je tiež zaujímavý tým, že sa v diele nenápadne mení z takmer staticnej postavy na „rebela“ ktorý zabije, a utečie z psychiatrie. Na rozdiel od Bromdena, hlavný hrdina McMurphy sa nevyvýja, iba posúva dej.
Na ponižovaní mužov sa taktiež podielala Veľká Sestra. Je nezvyklé, že by v období 60tych rokov mala žena takýto obrovský plyv a moc manipulovať z mužom. Jej vystupovanie sa dá skoro porovnať s diktátorstvom, a keď sa človek zamyslí, tak diktátori, alebo postavy ktoré mali moc manipulovať s ľuďmi boli väčšinou chlapi, ktorý sú naopak v Kesseyho diele ponižovaní.
Hlavnej sestre sa nepáči McMurphyho rebelovanie, a uvedomuje si, že jeho charizma je na toľko veľká, že skôr či neskôr sa mu podarí otvoriť oči aj ostatným pacientom, a bojí sa toho.
Preto sa rozhodne pre veľmi kontroverzné a podľa môjho názoru maximálne nehumánne riešenie, ako McMurphyho rebelovanie zastaviť ...a čím? Lobotómiou.
Z McMurphyho sa stala „prázdna škatuľka“. Bol len prázdni obal. Chodiace ľudské telo bez duše.
Hlavná sestra mala po tomto zákroku zrejme pocit víťazstva, no v Bromdenovi sa niečo zmenilo. Dalo by sa to povedať tak, že celú dobu v ňom tlel uhlík, ktorý sa pomaly rozhorieval, a práve tento incident bol tým posledným „dúchnutím“ ktoré bolo treba aby sa v ňom rozhorela vatra, a Bromden sa postavil na vlastné nohy.
Keďže obdivoval McMurphyho, nemohol sa pozerať na neho ako porazeného, tak ho radšej pripravil o život. Podľa mňa to urobil na znak vďaky, že ho oslobodil, a ukázal mu aký je v skutočnosti silný, a ako zase žiť normálny život.
Smrť je taktiež dôležitá téma v diele, keďže sa tam vyskytuje viac krát. Stretávame sa s rôznymi spôsobmi úmrtí, od samovrážd, cez nehody až po vraždu. Je však diskutabilné či Bromden McMurphyho zavraždil, alebo či vykonal eutanáziu. Smrť ktorá sa vyskytuje v príbehu sa dá rozdeliť do viacerých skupín. Napríhlad smrť Billiho Bibbita, bol útek. Celý život bol ubíjaný jeho matkou, a Veľkou Sestrou, ktorá bola matkina dobrá kamarádka, až kým sa emociálne nezlomil a už viac krát sa pokúsil zabiť sa. Jeho samovražda bola útekom a vyslobodením. Smrť McMurphyho je úplne kontrastujúca so smrťou Billiho Bibbita. McMurphy neumrel dobrovoľne, ale ani nebol zavraždený. Najprv bol zbavený možnosti myslieť, a existovať ako človek, keď mu bola vykonaná lobotómia.
Lobotómia sa vykonávala na úpravu ľudských vlastností, napríklad agresívnym ľudom. Ide o mechanické zničenie nervov v prednej časti mozgu. V medicínskych kruhoch sa verilo, že zničené nervy budú nahradené novými, zdravými. To sa však nikdy neudialo, a keď pacientka prišla pri lobotomií o život, bolo jej vykonávanie zakázané. Bromden McMurphymu urobil vlastne láskavosť keď ho zabil, lebo vedel, že by si McMurphy neželal takto žiť. Z právneho hľadiska sa iste jedná o vraždu, no z morálneho hľadiska ide skôr o eutanáziu.
Na zrhnutie sa dá povedať, že kniha je veľmi zaujímavá, a to hlavne tým, aké symboli a postavy autor v diele zvolil v čase keď to písal. Postavy sú taktiež perfektne prepracované a príbeh je plný symbolov, ktoré keď človek v príbehu nájde, až spôsobujú zimomriavky ako sú pravdivé a aplikovateľné na realitu.
Zaujimavo prepracované rozprávanie kedže „ja-rozprávanie“ nie je úple typické, čo bolo dosiahnuté obsadením Bromdena ako rozprávača.
Str 10. Ked clovek zavrie oci, menej sa o nom dozvedia.
280. … ciapka, zahanbil sa ze ju chcel nosit
Strana 10 , 2 odstavec
Strana 58, 59 utok na muzskost.
Strana 67
Strana 280 – o ciapkke, podporuje to respect
